Čo sa deje v nás I.

Tajomný labyrint v nás

osobnosť a ego

autor: MUDr. Pavel Špatenka 

Každý z nás v sebe nosí labyrint protikladných vášni, pocitov, prianí či túžieb. Poprené a vytesnené stránky našich pováh sa často schovávajú za nevyjadrené príznaky, napríklad za bolesť brucha. Všímaví ľudia sami seba upozornia na to, že za ťažkosťami tela sa často ukrýva duševné strádanie. Spomínam si na to, ako mi jedna pani povedala, že ju bolí brucho a že to bude asi z toho, že mama na dlhšiu dobu odchádza, aj keď si svoju závislosť na jej prítomnosti len ťažko priznáva. Vyjadrila ľútosť nad tým, že sa svoju bolesťou nie je v kontakte. Že by si to priala, ale nevie ako.

Všetci vieme, ako vyzerá nami stvorený boh Normality. Cerí na nás zuby nie len zo sveta vonkajšej reality, ale aj z vnútra vlastnej mysle. Byť normálny, teda hovoriť ÁNO normám, znamená hovoriť NIE niečomu opačnému. Za vytesnenie subjektivneho prežívania, myslenia a konania v prospech vonkajšieho zdania normality platíme vysokú daň – stratu osobnosti. Teda tej osobitnej jedinečnosti, ktorá je pravým zárodkom bytostného Já v každom z nás. Nízka úroveň rešpektu k subjektivnym citovým hodnotám nevedie ku kultivovaní obnosti, ale len buduje v každom z nás ego-klon, a to nie je nič iného ako množina zvnútornených presvedčení a myšlienkových stereotypov. Zvnútornenie je proces prijímania presvedčení druhých za svoje a znamená zmenu z ty jsi na ja som. Presvedčenia, ktoré do nás boli vložené, upadajú do nevedomia a odtial pôsobia ako automatické mechanismy na naše myslenie, cítenie a správanie.

Ego je len lacná napodobenina skutočnej osobnosti. Byť skutočnou osobnosťou znamená nosiť charizmu slobodnej nezameniteľnej individuality, tú vysoko cenenú komoditu skutočného vedomia samého seba (nie sebavedomej pózy, ako sa často snaží napodobniť ego), Osobnosti priťahujú našu pozornosť priamo magicky. Majú náš záujem a majú na nás veľký vplyv. Hovorí sa: ak máš jeho pozornosť, máš aj jeho srdce a dušu. Pozornosť je riečišťom energie, preto tam, kde je osobnosť, je aj pozornosť a energia. Teda aj chuť žiť, pohyb dopredu, vývoj, cesta, možnosti, vzťahy, skrátka celá tá vo svojej celistvosti ťažko uchopitelná dynamika našich životov.

Jedným z cenených atribútov osobnosti je pochopiteľne schopnosť prispôsobenia sa, teda schopnosť vpraviť sa do podmienok života, ktorý práve je. Je jasné, že s premenlivosťou života v nás a okolo nás sa musíme prispôsobovať neustále niečomu, čo sa mení a deje. A ako všetci vieme, ego to veľmi nevie. To si kvôli neschopnosti meniť navyknuté stereotypy (je s nimi naplno stotožnené) žije vo svojom nemennom priestore a buď sa snaží problémom, konfliktom a emocionálne náročným situaciám vyhnúť, alebo si mocensky prispôsobuje okolnosti a podmienky len sebe. Ego nevie tvorivo a pružne odolávať existenčným neistotám v prúde životných zmien.

Ďalšou cenenou hodnotou osobnosti je umenie zdravo si vytvoriť svoj vlastný osobný priestor a vymedziť si jeho hranice. Umemie nepresadzovať sa na úkor druhých a naopak nenechať si príliš do všetkého kecať. Skrátka umenie obhájiť si niečo tak samozrejmého, čím osobný priestor pre človeka je. Ani konflikty, názorové nezhody či rozpory a odlišnosti od "normálnych postojov" všetkého druhu nebývajú pre skutočnú osobnosť veľkým problémom.

Osobnosť sa vie prežívať v jedinečnej symbióze sama so svojimi pocitmi a postojmi napriek tomu, že okolie (spoločnosť, rodina) často stoja úplne inde, na druhom brehu.

Osobnosť sa nenechá ovládať stereotypnými emočnými vzorcami, tak ako je to u ega. Vytvára si dynamický a pružný spôsob, ako žiť medzi druhými. Učí sa spracovávať situácie za pochodu a posúvať hranice bez toho, aby sa nutne musela zrieknuť sama sebea.

Život v sebaodcudzení

Zdá sa, že múdry a znalý umiera rovnako ako násilník a hlupák. Tak prečo sa namáhať a snažiť sa o poznanie, keď je to jedno? Ako je možné, že väčšina z nás takto alebo podobne prvoplánovo zmýšla a žije? Ako je možné, že žijeme bez citových hodnôt, že sme stratili schopnosť vnímať sa? Ako to, že žijeme v ilúzii falošného očekávania, že každý z nás má neoddiskutovatelné právo na príjemný život plný šťastia a zdravia?

Realita ľudskej skúsenosti, že život taký NIE JE, sa stratila zo všeobecného povedomia. Kdysi dávno ľudia vedeli, že život je predlhá púť s ťažkým bremenom na ramenách. Nežijeme v stredoveku a bieda a hlad sú okrajovými javmi. Avšak máme tu iné trápenia: osamelosť, odcudzenie, prázdnotu a citový chlad.

Život je príliš žitý navonok, príliš povrchný, príliš uniformovaný a príliš uponáhlaný, preto je skôr sebaodcudzujúcou skúsenosťou. Klameme sebe aj jeden druhému, že to tak nie je, nahovárame si, že sme dobre prispôsobení, že sme skutoční (sami sebou). Ale ako sa môže človek zdravo prispôsobiť chorému svetu? Častejšie stretávame práve tých, ktorí sa k nám správajú odmerane, chladne a neberú na druhých ohľad ako na ľudskú bytosť. Stále častejšie narážame na ľahostajnosť ako na "normálny" postoj k sebe aj k druhým a k ich trápeniam. Klameme sebe, keď nevidíme, že aj my sami sme nakazení rovnakou infekciou. Klameme sebe, keď nevnímame, že žijeme oddelení sami od seba.

Tradičný a "normálny" západný spôsob života nepriniesol veľa dobrého, pokiaľ sa odhodláme bilancovať lakťom ľudskosti. Merané pohľadom psychického vývoja dopadáme ešte horšie. Večným uspokojovaním nielenže človek nezíska vedomie samého seba, ale naopak stráca aj to málo, čo zo seba v sebe naozaj mal. Ako vyzerá europské duševné zdravie, keď každý tretí z nás je adeptom na duševnú poruchu? Odcudzenie a z neho vychádzajúce chradnutie duše – to je definícia “normálneho” moderného človeka. Stratený sám sebe v preddefinovanom svete, kde systémový blud je vydávaný za životnú istotu.

V priebehu storočí sa zmenilo hlavne to, že človek sa stal parazitom Zeme a prírody. Je nás toľko. Stáva sa z nás drtivá a ničivá sila. Už nemáme strach z nadprirodzených síl, keďže spolu s vedou sme uverili, že sme tí ovládajúci. Áno, existujú takí, čo motivujú sami seba pozitívnym myslením, zastávajú pozitívny postoj k životu s dôverou v ľudskú povahu a nadejou v zlepšenie sveta. Robiť len tak však zároveň znamená, že mnohé z toho, čo už je zjavné a viditelné, nevidia a nepočujú. Na druhé strane vidieť len najtemnejšiu noc je rovnako pokrivené. Čo teda človeku ostáva?

Text pochádza z článku Dve prístupové cesty k nevedomiu (Dvě přístupové cesty k nevědomí) uverejnené na Psychologie.cz

Viac o autorovi Pavlovi Špatenkovi, môjmu učiteľovi. Pre tých, komu sa lepšie číta v slovenčine, preložila Radoslava Olajos

Články

Strach a vina | 31.07.2018

Strach a pocity viny nám bránia plnohodnotne žiť a prejaviť sa. Ako vzniká strach a vina? Ako s týmito pocitmi pracovať? -> Viac

Príčiny úzkosti | 27.06.2018

Príčin úzkosti je mnoho, medzi najčastejšie patrí vnútorná neistota, ohrozenie, konflikt, nízka sebadôvera a nespracované zážitky z minulosti (traumy). Úzkosť spôsobujú aj fyziologické faktory, napr. toxíny alebo aj nedostatok živín, minerálov a vitamínov. -> Viac

Požičať priateľovi? | 26.06.2018

Odkiaľ sa berie neochota vrátiť priateľovi peniaze? Prečo tá nenávisť voči človeku, čo pomohl priateľovi? Zaujímajú vás psychologické aspekty? -> Viac

Esenciálne oleje

Esenciálny olej Clarity™ | 13.05.2015

Prejasnite svoju myseľ, zlepšite si pozornosť. Zmes Clarity v mesiaci máj 10% zľava. -> Viac

Young Living™ producent vzácnych a mimoriadne kvalitných esenciálnych olejov v terapeutickej kvalite

Virtuálna kancelária pre zaregistrovaných členov a distribútorov

Registrácia YL využite výhody pri kúpe esenciálnych olejov a zaregistrujte sa